Jeho kritika vtedajšej spoločnosti a osvietenského optimizmu vychádzala z
tézy, že v spoločnosti znehodnotenej vedou, umením, spoločenským
zriadením sa stratilo všetko pôvodné a prirodzené. Pýtal sa, či ešte
niekde existuje nejaký prirodzený človek, ktorý vedie skutočne ľudský
život, ktorý má mienku ostatných za nič a ktorý sa necháva viesť len
svojimi sklonmi, bez ohľadu na to, či to spoločnosť, publikum schvaľuje,
alebo odmieta.
Od narodenia Jeana Jacquesa Rousseaua, francúzskeho filozofa a
spisovateľa, ktorého dielo sa stretlo s nadšením, ale aj ostrým
odmietnutím, uplynie v utorok 28. júna 310 rokov.
Jean Jacques Rousseau sa narodil 28. júna 1712 v Ženeve v rodine
hodinárskeho majstra. Krátko po jeho narodení mu umrela matka a niekoľko
rokov po nej aj otec. Výchovu budúceho filozofa a spisovateľa prebrali
príbuzní, ktorí chceli, aby sa vyučil nejakému remeslu.
Ako 15-ročný opustil poručníkov, prestúpil z kalvínskeho na katolícke
vierovyznanie a zveril sa do opatery o 13 rokov staršej dámy
Françoise-Louise de Warens. Pod jej ochrannými a finančnými krídlami žil
14 rokov a ich vzťah nadobudol aj milenecký rozmer.
Počas tohto obdobia vykonával aj viaceré zamestnania od manuálnych až po
prácu v diplomatických službách. Pokúšal sa preraziť ako hudobný
skladateľ, jeho diela odzneli napríklad na kráľovskom dvore vo
Versailles. Presúval sa medzi Ženevou, talianskymi mestami a Parížom.
Svoj osobný život opísal s dovtedy nevídanou otvorenosťou v diele
Confessions (Vyznania), ktoré vyšlo až po jeho smrti v roku 1782. Vo
Vyznaniach sa nevyhol ani sexuálnej oblasti svojho života.
Po rozchode s madam de Warens a po dobrodružstvách s benátskymi
kurtizánami sa zblíži s hotelovou chyžnou, s ktorou mal päť detí. Tie
však paradoxne veľký teoretik výchovy a propagátor kultivovania citu,
krátko po narodení odniesol do sirotinca, čím ich odsúdil na krutý osud.
V sirotincoch v tej dobe sa väčšina detí totiž nedožila ani siedmich
rokov.
Do filozofického diskurzu vstúpil v roku 1749, keď Akadémia v Dijone
vypísala súťaž na tému, či prispel pokrok vied a umenia k zušľachteniu
mravov. Jean Jacques Rousseau odpovedal dielom Rozprava o vedách a
umeniach (1750), v ktorom na rozdiel od osvietencov šokujúco vyslovil
tézu, že pokrok a napredovanie vied a umenia priviedlo ľudstvo k
mravnému úpadku.
Svoju základnú tézu rozvinul aj v nasledujúcich dielach Rozprava o
pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi (1753), O spoločenskej zmluve
(1762) či v spisoch Júlia alebo Nová Hélosia (1761), Emil alebo o
výchove (1762).
Filozof s rozporuplným osobným životom a zložitou povahou sa postupne
nielen mysliteľsky, ale aj ľudsky rozišiel s viacerými osvietencami.
Voltairovi odkázal, že ho nenávidí, ale ani on mu neostal nič dlžný.
Rousseaua označil za arciblázna, šarlatána či divé zviera. Denis Diderot
zasa Rousseauovi povedal: "Tento človek ma napĺňa nepokojom. V jeho
prítomnosti mi je tak, akoby pri mne stála prekliata duša. Nikdy viac ho
nechcem vidieť; vďaka nemu by som mohol uveriť v peklo a diabla."
Osamotený Jean Jacques Rousseau sa v roku 1778 presťahoval na panstvo
markíza de Girardina v Ermenonville blízko Paríža, kde 2. júla 1778
zomrel.